Starí Slovania poznali a vnímali, okrem obrov, škriatkov či víl, mnoho ďalších čarovných bytostí, všeobecne nazývaných BES.

Besovia boli temné a zlé čarovné bytosti, ktoré sa či už v ženskej, alebo mužskej podobe vyznačovali divokosťou, dravosťou a zlobou. K ľuďom boli vždy nepriateľskí a považovali ich za svoju korisť. O niektorých z besov sa traduje, že dokázali obeť posadnúť a prebývať v nej. Po usmrtení svojej obete mohli neraz prevziať na seba jej podobu.

DIVOŽIENKA, niekedy nazývaná aj BOGYŇKA, bola, podobne ako DIVIJ, opisovaná vo svojom skutočnom zjavení ako bytosť podobná ľuďom, ale s mŕtvolne žltou či sivou kožou páchnucou hnilobou. Tieto bytosti boli vychudnuté, kostnaté, celé chlpaté, s dlhými mastnými vlasmi, na rukách i nohách mali ostré pazúry. Ich oči boli neprirodzene žiariace, akoby hlboko zatlačené do očných jamiek.

Keďže sa dokázali premieňať zo svojej skutočnej podoby na zvieratá, ale aj na krásne devy či šuhajov, ľahko zlákali svoju vyhliadnutú korisť.

Divožienky mávali svoje skrýše v jaskyniach, v opustených zvieracích norách alebo vo výmoľoch horských potokov. Tam si stavali hniezda a prútené klietky pre svoje obete, ktoré zožrali tak, že z nich neraz nezostala ani kosť. Jediné, čo si divožienky nechávali ako trofej, boli oči, ktoré používali pri svojich temných čaroch.

Legendy hovoria aj o tom, že divožienky kradli novorodencov. Niekedy sa ich pokúšali vymeniť za svoje deti. Možnosťou, ako získať svoje dieťa späť, bolo biť dieťa divožienky vŕbovým či černicovým prútom, kým plač vymeneného dieťaťa neprivolal divožienku. Takto privolaná divožienka ľudské dieťa síce vrátila, no často bolo už mŕtve.

 HÝKAL, alebo HEJKAL, bolo stvorenie, ktoré používalo svoje húkanie na vystrašenie nočného pocestného, prípadne ako svetlonos na jeho zvedenie z cesty. Na takto vystrašených a unavených pocestných potom tento bes zozadu skočil a uškrtil ich.

Hýkalovia, podobne ako divožienky, sú popisovaní ako bytosti podobné človeku, avšak celé chlpaté, špinavé, niekedy obrastené machom, zhrbené, s neprirodzene dlhými rukami a ostrými pazúrmi.

Pre našich predkov besovia hôr, lesov, lúk a polí predstavovali strach naháňajúce temné a neznáme sily prírody. Takéto strachy boli výrazom nemohúcnosti ovládať prírodné sily, ale zároveň aj odhodlania prekonať ich nepriaznivé pôsobenie.

Okrem vyvolávania strachu a uvedomenia si moci prírodných síl boli to práve besovia, ktorí strážili a chránili nedotknuteľnosť a často aj posvätnosť prostredia, do ktorého človek násilne vstupoval, aby si ho podmanil a ťažil z neho suroviny. Nech to bolo drevo, kameň, ruda, alebo aj voda a pôda, či hoci len obyčajná tráva. Neraz to boli práve títo strážcovia divočiny, vďaka ktorým si človek udržiaval morálne zásady a úctu k životu okolo seba, ale aj k prostrediu, ktoré sa navonok mohlo javiť ako neživé. Preto bolo pre našich predkov prirodzené vyhýbať sa nevhodnému správaniu v lese, horách alebo v podzemí, aby neprebudili besov, ktorí sa tam mohli kdekoľvek skrývať.

Aby si ľudia tieto bytosti uzmierili alebo zabezpečili ochranu pred nimi, prinášali im obete, najmä v podobe jedla. Tým jedlom boli zvyčajne mäsité pokrmy, prípadne mlieko. V dávnych príbehoch sa však spomínajú aj ľudské obete. Ďalším spôsobom, ako sa ochrániť pred besmi, bolo nosenie rôznych amuletov, talizmanov či vrecúšok s ochrannými čarodejnými bylinkami, napríklad cesnakom.

Tieto a mnoho iných besov a temných tvorov noci boli bytosťami v moci, a neraz aj samotnými stvoreniami temných božstiev, ako Kaščej, Nij, a určite nie v poslednom rade im vládla mocná bohyňa smrti Morena.