WeleslaW

Čarodejná bytosť v podobe koňa, mala v náboženských predstavách slovanských predkov mnohoraký význam. Nie len ako symbol vzduchu ale aj vody a ohňa. Ako slnečný symbol bol symbolom života, no protichodne aj ako symbol mesiaca  a smrti.

 VETERNÝ KȎŇ popisovaný ako statný biely kôň s bujnou hrivou a chvostom, bol v náboženských predstavách Slovanov čarovný lietajúci kôň, nositeľ veterných čarovných bytostí. Vďaka svojej rýchlosti, sile a aj múdrosti, bol prirodzene považovaný za hlavný symbol veterných síl či samotného vetra a často bol jeho stelesnením.

 Personifikovaný s vetrom a možnosťou preniesť sa aj na neprístupné miesta, sa kôň, podobne ako jeleň či had, stal čarodejnou bytosťou, nesúcou hrdinov či na cestách do iných svetov , najmä do sveta záhrobia. Táto úloha koňa ako sprievodcu duší odráža jeho vnímanie aj ako mesačného či vodného symbolu, kde voda je chápaná ako hranica medzi životom a smrťou Tu  VODNÝ KȎŇ symbolizuje nie len vodu, ale aj podsvetie, temnotu či samotnú smrť. Vodný kôň ako aj kôň temných bytostí je zvyčajne čiernej farby.

Nemenej dôležité je aj spojenie koňa so slnkom či slnečným božstvom Svarožičom Dažbogom, kde SLNCOVÝ KȎŇ ťahá voz, v ktorom slnko putuje po oblohe, alebo na ňom jazdí samotný Dažbog. Často je samotný slnečný kôň stelesnením slnka a jeho zlatá hriva je prirovnávaná k slnečným lúčom. Takýto slnečný kôň, ktorý cvála po oblohe, býva zvyčajne zo zlata. Jeho spojenie so slnkom prirodzene vedie k jeho spojitosti s ohňom a vtedy je takýto kôň červenkastého sfarbenia s plamennou hrivou a chvostom.

Kôň  symbolizujúci denné svetlo bol však často bielej farby. Biela farba koňa je pripisovaná väčšine koní patriacich jasným slovanským božstvám.

V mnohých rituálnych obradoch, obetách a počas sviatočných dní prastarých Slovanov býval posvätný kôň ich neodmysliteľnou súčasťou. Bol symbolom mieru ako aj vojny. Stelesňoval múdrosť, ba až vševedomosť, preto sa využíval aj pri veštení a  rozličných slávnostných obradoch. Napríklad rituál prešľapovania kopijí bielym koňom, zvyčajne zasväteným Svantovítovi, mal u Slovanov rozhodnúť, či vojnové ťaženie bude víťazné alebo či sa boju radšej vyhnúť.

Obradné či posvätné kone boli špeciálne chované alebo vyberané z tých najlepších koní v stáde a bola im prejavovaná veľká úcta. Okrem toho, že boli využívané pri veštbách a obradoch, boli aj veľmi cennou rituálnou obetou. Niekedy sa kôň obetoval aj pri posväcovaní vodných stavieb, keď sa jeho hlava zakopávala do ich základov. Obetovanie koňa bolo často spojené s agrárnymi obradmi.

O význame koňa v živote ľudí svedčia aj zvyky pochovávať významných ľudí spolu s ich bohato vystrojenými koňmi, aby ich bezpečne previezli do záhrobného sveta.

Ako čarovná bytosť v mýtoch, či rozprávkach bol kôň obdarený mnohými čarovnými vlastnosťami, často dochádzalo aj k jeho telesnej transformácii. Pridaním krídel sa čarovný kôň mení na Pegasa. Premenu na jednorožca, hypogrifa, kentaura alebo vodného koňa s rybím chvostom, či iné mýtické konské bytosti, môžeme stretnúť v mnohých mýtoch národov celého sveta, niekedy aj u Slovanov.

No u Slovanov si čarovný kôň, aj s jeho mnohými magickými vlastnosťami, zvyčajne zachováva svoju prirodzenú konskú podobu, prípadne sa v slovanskej tradícii nachádzajú aj lietajúce jelene či soby.