Sila vetra, aj keď neviditeľného, vie byť nesmierna. Človek si to uvedomoval už od pradávna a i v dnešných časoch opätovne začína využívať jeho silu. Rovnako ako u mnohých iných národov, aj u Slovanov sa vzdušné božské bytosti, ako aj čarodejné bytosti tešili prejavom veľkej úcty.
Veterné čarodejné bytosti, sú vo väčšine prípadov považované za divoké, no nie vždy vyslovene zlé bytosti. Okrem schopnosti prejaviť sa ničivou silou, majú schopnosť nazrieť do všetkých kútov Všehomíra, čím získavajú možnosť poskytnúť dobrú radu alebo napomôcť pri hľadaní skrytého a strateného. Veterné bytosti majú moc očistiť vzduch od chorôb či temných síl, ak nie sú práve ony tie, ktoré ich priviali. V slovanských tradíciách sú bytostiam vetra prisudzované aj schopnosti rozdúchať vášne, či už ide o lásku, alebo o hnev a nenávisť.
Pred ich škodlivým pôsobením a nepriazňou sa ľudia chránili zavesením rolničiek, zvončekov či veterných zvonkohier na rohoch domov.
Rolničkami a zvončekmi v spojitosti s rýchlosťou vetra sa často zdobili konské postroje a práve kôň bol symbolickým zvieraťom pre vzduch a vietor.
Okrem rolničiek a zvončekov si naši predkovia zvykli uctiť vzdušné sily aj vykonávaním rôznych veterných obetín.
Jednou z najčastejších bola obetina, ktorá sa vykonávala vhodením omrviniek chleba alebo hrste múky do vetra. Takáto múčna obetina mala zabezpečiť nielen ochranu pred nepriazňou vzdušných síl či získať priaznivý vietor, ale slúžila aj ako prosba o priviatie blahobytu a bohatstva. V minulosti sa tradovalo, že akokoľvek sú vietor a veterné bytosti divoké a nevyspytateľné, spôsobenú škodu zvyknú nahradiť.
Ďalšou obvyklou obetou slovanských predkov bolo kladenie štyroch kúskov chleba na okno či položenie štyroch pecňov chleba na všetky svetové strany. Takáto obetina mala zabezpečiť nielen priazeň a ochranu pri cestovaní, ale aj získať vnuknutie a múdre rozhodnutie, často aj pri prosbe o pomoc v prípade hľadania stratených či skrytých vecí.
Naši predkovia vzývali vietor aj v prípade, ak bolo potrebné získať silu a rýchlosť. Niekedy dokonca mladí muži zvykli vzývať Striboga, aby vo vyvolenej dievčine vzbudil milostnú túžbu či lásku a zaistil im sobáš.
Nie poslednou obyčajou, ktorú dnes už skôr považujeme iba za detské šantenie a hru, bolo púšťanie šarkanov v jesennom období. Takéto obradné púšťanie šarkanov malo zabezpečiť odoslanie prianí na krídlach vetra k bohom do Irie.
Vietor v podobe boha Striboga bol ctený predkresťanskými Slovanmi nielen kvôli jeho sile a rýchlosti, ale aj pre jeho múdrosť a vševedomosť, ktorá mu bola pripisovaná. Najskôr tomu tak bolo preto, že vietor sa dokáže dostať aj na miesta, kam ako sa vravievalo ani slnko či mesiac nezasvietia. No hádam tomu bolo aj preto, že podobne ako myšlienka či nápad sa sila vetra zjavuje odnikiaľ a rovnako, ako rýchlo prichádza, môže i zmiznúť.
Striboga, niekedy predkovia volali aj Pohvizd, keďže poryv vetra je neraz sprevádzaný pískaním. Naši predkovia vzduch vnímali aj ako nositeľa zvuku. Táto spojitosť vzduchu a zvuku je pre človeka prirodzená, veď stačí, aby zošpúlil ústa fúkol a ozve sa hvizd.
Zvuk teda ako atribút vzduchu či sily vetra bol neraz používaný pre očistu priestoru. Odnepamäti sa na to využívali píšťaly, húkadlá, ale aj zvončeky, rolničky, rôzne chrastidlá či bubny a v neposlednom rade samotný ľudský hlas.
