O čarodejnej bytosti v slovanskej slovesnosti známej ako VODNÍK sa zachovalo veľmi veľa rôznych príbehov. Vodník ako pán vôd svoju silu získava samozrejme z vody, práve preto bol vždy popisovaný ako mu z vlasov, šiat kvapká voda. Tieto čarodejné bytosti prebývali v kryštálových palácoch alebo v honosných domoch vo vodách riek, jazier, rybníkov, dokonca i močarísk a bažín.
Vodník boli známy aj pod menami ako vodnár, topjelec, vodný muž alebo aj hastrman. Vodníci z bažín a močarísk boli popisovaní ako obzvlášť nebezpeční, zvyčajne volaný ako BAŽINÁČ, BOLOTNIK či RÁKOSNÍK.
Napriek miernym odlišnostiam v popise naprieč slovanským svetom, ba vlastne celým svetom, je ich popis zhruba rovnaký. Boli síce podobný človeku, no mali žabie rysy, široké ústa, vypúlené oči a zelenkavú farbu kože. Na rukách mali medzi prstami blany, niekedy aj pazúry. Vodníci mali výzor od mladého chlapčaťa až po starého deda, zvyčajne nižšieho vzrastu s dlhými čierno-čiernymi, častejšie však nazelenalými vlasmi a fúzami.
Zelená farba bola všeobecne vodníkmi obľúbená a bola dopĺňaná červenou. K ich oblečeniu neodmysliteľne patril klobúk a ďalším ich doplnkom bola vychádzková palica či prút, samozrejme nie hocijaký, ale čarodejný.
Vďaka vodníkovým čarodejným schopnostiam sa jeho zjav mohol poľahky zmeniť na švárneho vysokého mladíka s fičúrskymi fúzami a briadkou. Väčšina vodníkov sa chcelo páčiť, podobať sa ľuďom čo najviac. Nehovoriac o tom, že vodníci mali radi spev, hudbu a zábavu, preto sa neraz objavili na trhu, jarmoku či v nejakej krčme. V takých prípadoch do spoločnosti ľudí chodievali ako bohatí obchodníci, poľovníci či vojaci. Najtradičnejším zobrazením vodníka je ten, ako na brehu potoka sedí na vŕbe a češe si svoje dlhé vlasy.
Vodníci sa tiež vedeli premieňať na rôzne, nielen vodné, živočíchy a dokonca aj na neživé predmety. Medzi ich najobľúbenejšie premeny patrila premena na sumca, vydru, ale neraz aj na divokého koňa. Vďaka tejto súvislosti bol čierny kôň, prípadne len jeho hlava, častou obetinou pre pánov vôd. Okrem konských obetí sa im obetovali čierne kance, ale napríklad aj včelí roj. Podľa legiend mali vodníci radi med, preto sa zvyčajne lial spolu s maslom do vody, alebo sa ním natierali obetiny. Medzi obetiny neskôr pribudol aj tabak, ktorému podobne ako ľudia začali holdovať aj vodníci.
Napriek tomu, že vodníci často vyhľadávali ľudskú spoločnosť, vo svojom vodnom prostredí sa k ľuďom zväčša správali nepriateľsky. Vyhliadnuté obete vodníci lákali rôznymi premenami. Napríklad sa premenili na zlatú rybku alebo na topiace sa dieťa. Podľa legiend vodníci potom duše utopených ľudí prechovávali či väznili v hrnčekoch či šálkach s vrchnákom.
Na druhej strane vodníci, ktorým bola prejavovaná úcta a boli pre nich vykonávané obetiny, ľuďom pomáhali. Rybárom naháňali ryby do sietí, mlynárom zabezpečovali dostatok vody pre mlyn či v čase sucha napĺňali studne.
Niektorých vodníkov však nebolo možné si nijako nakloniť, vtedy sa ľudia museli brániť a neraz vodníka chytiť a zmárniť. Ako ochrana pred vodníkmi mali slúžiť rastliny ako palina, deväť síl či papradie a neodmysliteľný cesnak. Na spútanie vodníka sa odporúčal lykový povraz, ako aj prúty ostružiny.
V neposlednom rade častou poverou o vodníkoch je, že si radi hľadali manželky medzi ľudskými devami. Tiež sa stávalo, že vodnícka rodina chcela k svojim deťom ľudskú kmotru. Tú prizvali do svojho domova, aby sa pomohla starať o deti. Keď ju prepustili, zvyčajne ju bohato odmenili.
