Napriek tomu, že VODNÁ VÍLA bola popisovaný nie len na celom slovanskom území, ich popis sa neraz líšil a to hlavne preto, že naši predkovia poznali rôzne druhy vodných víl a rozlišovali ich podľa toho, či pochádzali z mora, jazera, rieky alebo bažiny.
Predstavy o vílach ako vodných bytostiach, keďže Slovania poznali aj iné druhy víl, sa týkali najmä diev prekrásneho výzoru. Často sa hovorí, že aj tie temné a zlé, škaredé víly mali čarodejnú schopnosť premeniť sa na neuveriteľne krásne.
Tak či onak, MORSKÁ VÍLA sa zjavovala najčastejšie ako deva, ktorá namiesto nôh mala rybí chvost a často aj bujné poprsie. Morské víly boli niekedy popisované ako nádherné ženy s dlhými plavými alebo tmavými vlasmi. Inokedy ich tváre mali podobu beštií s papuľou plnou ostrých zubov a zelené vlasy pripomínajúce odporné, mazľavé riasy.
Druh vodnej víly žijúci v mori bol známy aj pod menom SIRÉNA. Je známe, že sirény dokážu krásne spievať a ich spev často varoval námorníkov pred nebezpečenstvami, ako sú skaliská, plytčiny alebo prichádzajúce búrky. Mohli tiež rybárov priviesť na miesta s hojným výskytom rýb. Niekedy bol ich spev lákadlom, aby sa stali ľudia ich korisťou, a mohli sa živiť ľudským mäsom a krvou.
Medzi Slovanmi sa viac než príbehy o morských pannách tradovali príbehy o vílach z jazier, riek a potokov. Predstava takejto sladkovodnej víly bola podobná tej morskej. Takáto víla bývala očarujúco krásna, štíhla deva s dlhými plavými alebo ryšavými vlasmi, oblečená do bielych, takmer priesvitných šiat. Na rozdiel od morských víl, tieto víly mali zriedka rybí chvost, ale omnoho častejšie ich bolo vidieť tancovať na brehu jazera, rieky, či neďalekej lúke, za svitu mesiaca. Víly totiž milovali hudbu, spev a tanec, rovnako ako všetky vodné bytosti. Preto vedeli samy prenádherne spievať a tancovať. Zároveň obdivovali ľudskú hudbu, spev, tanec a zábavu, čo ich často viedlo k tomu, že pozývali ľudí do svojho tanečného kruhu.
Vodné víly zvyčajne mali k ľuďom kladný vzťah, no niekedy ich nechtiac alebo úmyselne utancovali na smrť. V lepšom prípade človeka za zábavu štedro odmenili.
Hovorí sa, že ak sa víla zaľúbila do mládenca a on jej ukradol košieľku, korunku alebo opasok, mohla sa stať jeho ženou. Víle však nesmel byť nikdy ukrytý predmet vrátený, inak by, aj keby bola tou najlepšou ženou a matkou, musela muža aj deti opustiť a navždy sa vrátiť do vody.
Medzi vílami existovali aj také, ktoré ľudí naozaj nemali rady, ľudia dokonca bývali ich korisťou, keďže vlastne išlo o vodné temné besy. Takéto krvilačné víly boli našim predkom známe pod menom JUDA, BEREGYŇA alebo MAVKA.
Tieto temné víly zväčša pochádzali z močarísk, temných tôní či mŕtvych ramien riek. Ich prirodzený vzhľad bol nevábny. Nemali odraz na vodnej hladine ani tieň. Napríklad Mavke chýbal kus chrbta a kto sa dostal z ňu mohol vidieť jej telo zvnútra. Ich pokožka bola hnedá alebo sivá, ako blato, v ktorom sa ukrývali. Ich oči vyzerali skôr ako hadie a ich tváre pripomínali skôr šelmy než ľudí. Beregyne a judy boli vodní predátori vyzbrojení ostrými tesákmi, ktorých uhryznutie bolo jedovaté. Mali plávacie blany medzi prstami a ostré pazúry namiesto nechtov. Aj tieto bytosti sa vedeli premeniť na krásne devy, aby prilákali do svojich osídiel najmä mužské obete.
Medzi beregyne a judy sa pridružil aj druh vodnej víly nazývanej ako RUSALKA. Rusalky však neboli klasickými vodnými vílami, hoci sa na ne podobali. Boli to čarovné bytosti, ktoré podľa slovanských predstáv pochádzali z duší dievčat, ktoré si vzali život utopením. Alebo to boli ženy ktoré sa nechali zlákať do temných svetov vodnými besmi, či predtým ako predčasne zomreli, sa sami oddávali temným čarom.
