Určite je to práve tajomstvo moci nad ohňom, ktoré posunulo človeka v jeho vývoji. Oheň sa stal neoddeliteľnou súčasťou jeho života a rovnako ako zem, voda a vzduch sa stal posvätným. Naši slovanskí predkovia mali oheň vo veľkej zbožnej úcte a považovali ho za živý a čarodejný.
Rovnako ako u mnohých iných pradávnych národov bol živel ohňa spájaný so slnkom, a teda aj so slnečným božstvom Svarožičom Dažbogom, no za samotného pôvodcu ohňa bol považovaný SVAROG, nebeský kováč, tvorca Všehomíra. Svarog, ako nebeský kováč, zjavujúci sa ako statný plamenný muž odetý do kováčskej zástery, držiaci v rukách obrovské kováčske kladivo a kliešte, odovzdal moc a vládu nad pozemským ohňom Svarožičovi Simariglovi.
SIMARIGL, tento dvojhlavý boh, či boh dvojča, je opisovaný ako mocný bojovník s ryšavými bujarými vlasmi a bradou, zaodetý do červenej zbroje, ozbrojený plamenným mečom. Jazdieval na ohnivom tátošovi s planúcou hrivou a striebornou srsťou a bol neustále sprevádzaný ohnivým vtákom. Jeho dvojjedinnosť symbolizuje nevyspytateľnosť ohňa a jeho dvojitú podstatu, rovnako dobrú, ako aj zlú.
Ohnivý živel, okrem daru svetla a tepla, sa považoval za ochranný, očistný, ako aj liečivý. Prirodzene sa využíval na čarovanie, veštenie a vyvolávanie extatických stavov. Pre predkov bol oheň neoddeliteľnou súčasťou takmer všetkých rituálov a náboženských obradov. Plamene, či už vatier, fakieľ alebo plamienkov sviečok, sa zapaľovali ako ochrancovia pred príchodom temných síl a pred ničivými živelnými pohromami. Ochranné plamene horeli aj na márach zomrelého a počas svadobných rituálov.
Posvätnému ohňu, ale aj ohňu všednému v domácom krbe, naši predkovia prejavovali úctu vhadzovaním obiet do jeho plameňov. Vhodením žertvy do plameňov sa prejavovala úcta nielen samotnému ohňu, ale išlo aj o získanie náklonnosti ohnivých čarodejných bytostí alebo samotných bohov. Žertva pre oheň mala najčastejšie podobu chleba či iných pokrmov, no aj zbraní a drahocenných predmetov.
V čase zimného slnovratu sa pre oheň pripravovala aj obetina nazývaná BADIK, čo bolo poleno potreté medom, obsypané makom a orechmi, obložené sušeným ovocím., či kúskami sladkého pečiva.
Čarodejná moc ohňa vychádzala z jeho samotnej dvojitej podstaty – dravosti a žravosti, ale aj schopnosti odovzdať sily tepla a svetla. Schopnosť ohňa pohltiť chorobu, kliatbu, temnotu, zlo a zároveň tieto sily pretvoriť na liečivé, očistné, ochranné a posilňujúce sa vužívala pri čarodejných obradoch. Tieto obrady mali odstrániť nepriateľské sily či čary, zabezpečiť zdravie, hojnosť a chrániť pred útokmi temných čarodejných bytostí, čarodejov a stríg, ale aj pred rôznymi inými nešťastiami či krádežami.
Najznámejšími očistnými a ochrannými obradmi, ktoré sa zachovali dodnes, sú preskakovanie plameňov posvätnej vatry a obchádzanie polí a gazdovstiev s horiacimi fakľami.
Ďalším častým spôsobom využitia čarodejných síl ohňa bolo vydymovanie, kde dym posvätného ohňa mal rovnaké vlastnosti ako samotný plameň. Okrem plameňov a dymu sa využívalo aj žeravé uhlie. Prechod či tanec po žeravej pahrebe bosými nohami býval očistným, ale aj zasväcovacím rituálom. Žeravé uhlíky vhodené do vody mali spojením čarodejnej moci ohňa a vody odstraňovať kliatby. Do dnešných čias sa tieto čary transformovali do zhadzovania uhlíkov zo zápaliek.
Čarodejnou praktikou predkov, ako preniesť vlastnosti ohňa na rôzne predmety, bolo symbolické zobrazenie plameňa, iskry či dymu na nich. Mnohokrát sa to zabezpečovalo už len použitím červenej farby. Červená výšivka na odeve mala poskytnúť ohnivú silu a ochranu jeho nositeľovi.
