WeleslaW

Už je to raz tak, že každý túži po tom, čo nemá, a chce sa stať tým, čím nie je, v nádeji, že sa takto stane lepším, mocnejším a úspešnejším. Premena človeka na zviera v mytológiách sveta sa zväčša týka premeny fyzického vzhľadu a nadobudnutia zvieracích vlastností, často aj vlastností čarodejných.

V mnohých prípadoch premien človeka na zviera nešlo ani tak o chcenú premenu, ale o premenu spôsobenú zakliatím niektorým zo slovanských božstiev, znepriateleným čarodejom, ježibabou, prípadne macochou či dokonca samotným rodičom zakliateho.

Zvieracie premeny sú často popisované ako trvalé, až kým nedôjde k prelomeniu kliatby, napríklad: sedem zhavranených bratov, princ premenený na žabu alebo na zvieraciu beštiu.  Takáto kliatba premeny človeka na zviera zvyčajne vyžadovala, aby došlo buď k náprave samotného zakliateho, alebo aby nejaký iný hrdina vykonal hrdinský či čarodejný skutok, vďaka ktorému boli zlé čary zlomené.

Známe sú však aj čarodejné premeny, ktoré sa cyklicky opakujú. Pri nich sa prekliaty človek premieňa na zviera, ako napríklad VLKOLAK v čase splnu, ale môže to byť aj každý večer so západom slnka či s úderom polnoci, kedy nastáva premena.

Viera v existenciu vlkolakov bola celosvetovo rozšírená. V niektorých obmenách zvieraťom premeny nebol vlk, ale medveď, tiger, jaguár či iná psovitá alebo mačkovitá šelma.

Podobne aj v slovanskom prostredí boli známe chcené premeny človeka, napríklad na čiernu mačku. Obľúbené boli aj premeny na havrana, sokola, sovu, tiež často premena na psa, jeleňa a srnku, ale i žabu, hada či myš, v podstate na akékoľvek zviera. Premena človeka na zviera však nemusela byť vždy úplná. Niekedy sa zmenila iba hlava a telo ostalo ľudské, inokedy tomu mohlo byť naopak a telu zvieraťa ostala tvár človeka.

Koža zvieraťa, či jeho časť, odpradávna slúžila ako symbol moci a tiež sa verilo, že jej nosením prechádzajú vlastnosti zvieraťa na jej nositeľa. Na základe tejto viery sa človek začal pripodobňovať zvieraťu pri vykonávaní rôznych čarodejných rituálov a obradov. Odetý v koži zvieraťa vydával sa na lov alebo do boja.

Našim predkom nebola neznáma chcená premena a v tomto prípade by sme našli dokonca niekoľko spôsobov, ako bolo možné ju vykonať. Najčastejšou premenou bola premena v prípade rôznych čarodejných a liečiteľských praktík, kde transformácia ducha čarodeja z ľudskej podoby do podoby zvieracej nastáva pri prechode do iného sveta či inej reality. Tu zvyčajne ľudské telo neprekonáva fyzickú premenu, ale pocit premeny je pre čarodeja rovnako reálny.

Ďalším spôsobom, je prevtelenie, pri ktorom telo ostáva v stave tranzu nijako fyzicky nezmenené, ale dochádza k preneseniu čarodeja do živej, reálne existujúcej zvieracej bytosti. Toto zviera nasleduje potom príkazy čarodeja a čarodej na druhej strane vníma všetko, čo vníma očarované zviera, dokonca aj jeho zranenia.

Napokon, sú popisované spôsoby, ktoré umožňovali stať sa vlkolakom či iným zvieraťom. Jedným z najčastejších bolo natretie sa čarodejnou masťou, vypitie čarodejného lektvaru alebo napitie sa dažďovej vody zo zvieracej stopy. Častým čarodejným spôsobom premeny bolo vlastniť čarodejnú kožu zo zvieraťa alebo opasok z nej. Niekedy to mohol byť aj náhrdelník či iný šperk.

V slovanskom prostredí mala moc nad premenou v zviera väčšina božstiev, počnúc Velesom a nekončiac Morenou či Lunou.