V dávnych dobách Slovania síce nemali jednotnú cirkev ani náboženstvo, ktoré by bolo rozšírené na celom ich území, ale v rámci rodín, občín či kmeňov sa vyznávala vierouka so spoločnými základmi viery. V tejto pôvodnej vierouke mali veľkú úctu osoby, ktoré v lokálnych komunitách plnili úlohu kňaza, no skôr šamana a liečiteľa, ktorý mal na starosti vykonávanie posvätných a čarodejných obradov.
Takáto osoba bola známa ako ZNACHAR a ZNACHARKA, ktorých pomenovanie je odvodené od slova „znať,“ teda vedieť či byť vedomý. Mali schopnosť využívať svoje vedomie, a teda čarodejný dar ducha – životnej sily i duše. Ich možno známejšie pomenovanie bývalo VEDMA či VEDOMEC. Ich úlohou bolo vykonávanie väčšiny náboženských obradov a veštieb, čím udržiavali vierouku a tradície slovanských predkov.
V neskoršom období vznikali väčšie svätoháje a obradiská, v ktorých pôsobili osoby nazývané ŽREC. Žreci boli poverení vykonávaním posvätných obradov či veštieb, no žrec, teda obetník či hádač, vlastne kňaz, bol už skôr len obradníkom, ktorý už nie vždy bol aj vedomcom.
Vedmy a vedomci svoje čarodejné schopnosti a znalosti využívali v prospech svojej komunity. Hlavne sa venovali liečeniu, či už za pomoci čarodejných síl, zariekaním, alebo vďaka znalostiam o liečivých či čarodejných bylinách a silách v človeku samotnom. Vedomci samozrejme veštili a komunikovali s duchovnými svetmi, bohmi i rôznymi čarodejnými bytosťami, od ktorých získavali svoje znalosti a neraz aj čarodejné sily a schopnosti. Verilo sa, že sú obdarení čarodejnou mocou, schopnosťou premieňať sa na zvieratá, a preto boli považovaní za čarodejov a čarodejnice, ktorí boli zvyčajne nazývaní aj ako VOLCH či KOLDUN. Ak išlo o ženy, tie sa nazývali BOGYŇKOU, BABICOU či BABOU.
Ich znalosti a schopnosti boli vo veľkej úcte, no často vzbudzovali bázeň až strach. Preto v slovanskom folklóre existuje mnoho príbehov a legiend, v ktorých sú vykreslení ako zlé a škodiace bytosti, spriahnuté s temnými besmi, vzývajúce temné božstvá. Často tieto bytosti v príbehoch splývajú s lesnými čarodejnými bytosťami ako lesný dedo či lesná baba.
Temné vedmy a vedomci boli zvyčajne nazývaní ako STRIGA, strigôň, BOSORÁK, bosorka či JEŽIBABA.
Využívať čarodejné sily nebolo nikdy jednoduché, zvyčajne nestačili iba teoretické znalosti čarodejných praktík, ale z času na čas sa nejaké čary mohli podariť hocikomu. Preto nezriedka počas sviatočných dní, prípadne pri splne či nove mesiaca, kedy sa verilo, že čarodejné sily sú silnejšie a prístupnejšie, sa o čarovanie pokúšali aj bežní smrteľníci. Išlo hlavne o rôzne druhy agrárnych čarov, obetí a požehnaní, ako aj o ľúbostné čary či obrady a rituály, ktoré mali zabezpečiť šťastie, zdravie a úspech.
Niektoré obrady a rituály súvisiace s agrárnou činnosťou a uctievaním predkov sa samozrejme vykonávali v rodinnom kruhu, alebo to bola úloha najváženejšej osoby v spoločenstve, napríklad staršiny či dokonca samotného vladyku.
