WeleslaW

Podľa náboženských predstáv prastarých Slovanov sa telo po smrti vracia Matičke Zemi, duch - životná sila - ako jasný plameň zrodený z iskry sa vracia späť k samotnému prabohovi Rodovi a duša, ako obraz alebo záznam života, putuje do podsvetia k predkom. No tu sa môže kdečo pokaziť, dôsledkom čoho sa v našom svete môže objaviť STRAŠIDLO, ČUDO, MÁTOHA, prízrak čI jednoducho DUCH. Alebo známe detské pomenovania ako bubák, bobo a dnes sa k nim pridružujú nové pomenovania ako poltergeist či revenant.

Všetky nadprirodzené zjavenia majú jednu spoločnú vlastnosť, a to, že pochádzajú z duše zomrelého človeka, ktorá sa snaží prejaviť, ba dokonca zhmotniť. Najčastejšie sa tieto duše zjavujú ako hmlisté poletujúce opary, svetelné gule, prípadne vo svojej pôvodnej ľudskej podobe. Môžu nadobudnúť aj rôzne strašidelné tvary zubatých príšer, dokážu sa premeniť na akúkoľvek bytosť z nášho aj iných svetov.

Ak duša, ktorá neodišla do Navu alebo nedošlo k jej premene v nejakú čarodejnú bytosť, zvyčajne ostáva pripútaná k určitému miestu. Niekedy sa môže pripútať k ľudskej osobe. Tá je potom týmto duchom sužovaná, niekedy naopak chránená. Duchovia pripútaní k miestu sa prejavujú rôznymi nadprirodzenými, dobrými i škodlivými skutkami. Môže to byť snaha o odhalenie minulosti, zvestovanie budúcnosti alebo sprostredkovanie rôznych vedomostí.

Najčastejšie pôsobenie duší býva strašidelné. Ich prejavmi môžu byť: vydávanie strašidelných zvukov či hlasov, výskyt vôní a pachov, náhla zmena teploty v miestnosti. V súčasnosti k tomu pribudlo aj ovládanie elektrických zariadení. Niektorí duchovia dokážu pohybovať predmetmi, rozbiť ich, či inak poškodiť. Naši predkovia verili, že duchovia dokážu zapríčiniť nevysvetliteľné, ba i smrteľné nehody, požiare či iné živelné pohromy.

Ľudia ako duchovné bytosti majú predpoklad duchov vnímať. Vedomci, čarodeji, kňazi a tí, ktorí sa zaoberajú duchovným životom, majú k ich vnímaniu bližšie ako bežní ľudia, no nezriedka sa to stáva aj im. Najčastejšie sa to deje vtedy, keď životná sila ako aj duša opúšťa telo, teda v okamihu skonu. To sa môže prejaviť snom oznamujúcim úmrtie, náhlym pocitom chladu či zvláštnej sily, praskaním žiaroviek, padaním obrazov zo stien či inými neprirodzenými vecami.

Aby prechod duše do podsvetia bol čo najplynulejší a duša sa nevracala do nášho sveta, slúžili predkom mnohé pohrebné rituály a zvyklosti. Okrem základného, ktorým je zatlačenie očí mŕtvemu, sa dodnes zachovalo prekrytie zrkadla, obrátenie pohárov či tanierov. Pohrebná hostina - kar - tiež patrí medzi tieto zvyklosti. Samozrejmosťou je zapálenie sviece pri truhle počas rozlúčky s nebožtíkom.

Prechod duše podľa viery našich predkov zvyčajne trvá až štyridsať dní. V tom čase sa duša nebožtíka zdržuje v blízkosti svojho zomrelého tela, lúči sa s miestami či bytosťami tohto sveta a môže sa prejaviť aj ako prízrak. Môžu však existovať aj ďalšie príčiny výskytu zblúdilých duší v našom svete. Napríklad kliatba, ktorú uvrhol človek alebo čarodejná bytosť, aby zabránila duši po smrti prejsť do podsvetia, alebo aby ju nútila vracať sa do nášho sveta, často s cieľom zneužitia vo svoj prospech.

Naši predkovia verili, že ak v okamihu skonu striehne nejaká bytosť, ktorá dokáže ducha - životnú silu - zachytiť, môže sa touto silou živiť alebo ju čarodejne využiť. Väzením pre dušu či ducha mohol byť podľa legiend napríklad vodníkov hrnček, ale aj akýkoľvek očarovaný predmet. Zakliata duša môže byť uväznená v mŕtvom tele, či v tele inej bytosti.

Dôvodom, prečo duša neodišla do Navu, mohlo byť aj to, že nebožtík sa spriahol s temnými silami či démonmi, alebo sám vykonal čarodejný rituál a tak jeho duša či duch nešiel tam, kam mu bolo predurčené. Častým dôvodom býva aj to, že nebožtík zomrel prekvapivou nehodou či násilím a jeho duša sa nechce zmieriť s povinnosťou odísť.

Strašidlá, nech už bol dôvod ich vzniku akýkoľvek, majú vždy úzky súvis s Velesom, Morenou a v neposlednom rade so samotným Rodom, prípadne s božstvom alebo čarodejnou bytosťou, ktorá sa podieľala na ich vzniku.