Rodina bola pre našich prapredkov stredobodom rovnováhy, podobne ako kmeň posvätného stromu, kde sa udržiavala harmónia posvätnými obradmi, tradíciami a pravidlami. Toto vnímanie a prirodzené pochopenie viedlo našich predkov k úcte k bohom, čarodejným bytostiam, prapredkom, ale aj k úcte k okolitému svetu a vzájomnej úcte medzi ľuďmi. Často aj k úcte voči nepriateľovi a v neposlednom rade k úcte voči sebe samému.
V každej rodine boli v dávnych dobách uctievané bytosti predkov, a uctievanie týchto bytostí bolo rozšírené na celom území obývanom Slovanmi. Takáto bytosť, STOPIAN, bola vnímaná ako ochranca domácností, majetku, hospodárstva a rodiny a zároveň ako stelesnenie predka rodu. Išlo o zobrazenie mužskej alebo ženskej bytosti, nazývané DID - pradedo a BABA - prababa. Týmto bytostiam, ktoré predstavovali predkov, boli zasvätené malé rodinné oltáriky, kde sa nachádzali ich sošky a zobrazenia spolu so soškami božstiev.
Tradovalo sa, že tak ako bytosť smrti, ktorá číha za ľavým plecom, tak spoza pravého ramena nás zvykne ochraňovať náš stopian. Náš did či baba sa k nám môže prihovárať rôznymi spôsobmi. Najčastejšie vo svojej ľudskej podobe, buď ako tvár v jasnom svetle, alebo ako celá postava, no mnohokrát len ako hlas. Stopian sa môže zjaviť aj v bdelom stave, ale častejšie sa objavuje v takzvanom živom sne, prípadne pri rozjímaní či modlitbe.
Tradícia prejavov úcty k predkom sa zachovala v mnohých obradoch aj po príchode kresťanstva, či už išlo o obrady zimného slnovratu – Vianoc, alebo aj pri mnohých agrárnych obradoch a zvyklostiach vykonávaných pri práci na poli, v lese a vlastne v celom hospodárstve. Modlitba k predkom a prípadná obetina boli neoddeliteľnou súčasťou každého obradu sprevádzajúceho narodenie, dospievanie či dokonca smrť. Oltárik bol zvyčajne umiestnený na posvätnom mieste izbice, buď v kúte pri ohnisku alebo peci. Podobne posvätným miestom v obydlí predkov bol aj kút za vrchom stola, nad miestom vyhradeným pre hlavu rodiny. Najčastejšími obetinami boli miska s mliekom, medom, prípadne kašou či kúskami chleba.
Verilo sa, že nedostatok patričnej úcty k predkom môže spôsobiť ich hnev, ktorý by sa mohol prejaviť nevysvetliteľnými nešťastiami a škodami na hospodárstve, majetku, ba dokonca aj na zdraví rodiny. Rozhnevaného prapredka bolo potrebné uzmieriť obetinami, ale aj rozjímaním nad vykonanými chybami a ich oľutovaním.
Niekedy zvláštne nešťastia a škody spôsobovali bytosti, ktoré prekonali ochranu domáceho stopiana. Takéto škodlivé bytosti zvyčajne dostali pozvanie od domácich prijatím alebo prenocovaním návštevy, ktorá ich mohla nevedomky priviesť so sebou. V takom prípade bolo potrebné požiadať domáceho stopiana, aby túto bytosť vykázal, alebo ju vyhnať čarodejnými praktikami a nadobro jej zakázať vstup. Takýto obrad mohol spôsobiť, že opäť pozvaní návštevníci mali zvláštne správanie alebo nemali ochotu vstúpiť do obydlia.
Zvyklosti predkov boli úzko prepojené so samotným Rodom, Velesom, Mokošou, ale aj s ďalšími božstvami, ktoré rodina najčastejšie vzývala.
