WeleslaW

Slovania, okrem viery v duchov, čarodejov, strigy či bytosti privolané ľuďmi z podsvetia a iných svetov, verili aj v ľudskú čarodejnú bytosť, ktorú nazývali MORA. Mora bola vlastne dušou živého človeka, ktorá napádala ľudí počas spánku a vysávala z nich životnú energiu. Napadnutá osoba mala počas spánku pocit dusenia či veľkého tlaku na hrudi, nemohla sa nijako brániť, hýbať sa ani sa prebudiť. Spánok napadnutého človeka neprinášal oddych, ale naopak, spôsoboval chradnutie, čo mohlo nakoniec viesť až k smrti. Takéto pôsobenie duše človeka v podobe mory na iných ľudí mohlo byť niekedy vyvolané nevedomky, no často bolo spôsobené závisťou a zlorečením.

Dávnoveké legendy a samotná viera v existenciu bytostí, ktoré ožívajú po smrti, pochádzajú zo šamansko - animistických predstáv ľudí, ale najmä zo strachu z návratu mŕtveho, ktorý by mohol škodiť v svete živých.

Dnes, najmä vďaka popkultúre, je najznámejším pomenovaním oživenej či nemŕtvej bytosti pojem ZOMBIE. Tento pojem pochádza z haitského kultu vúdú, avšak predstava oživených bytostí či bytostí, nad ktorých vedomím či dušou bola prevzatá moc, nebola neznáma ani našim slovanským prapredkom.

 Takúto bytosť volali NEŽIVÝ – NEMŔTVY a podľa dávnych predstáv po oživení škodili živým alebo ich pripravovali o životnú silu. Prežívali vďaka usmrteniu obetí a pohlteniu ich života.

Najčastejším dôvodom ich zrodu bolo očarovanie alebo prekliatie inou osobou, čarodejom alebo čarodejnou bytosťou, prípadne božstvom. Moc nad nimi bola najčastejšie prebratá vytvorením slamenej, hlinenej či handrovej bábky.

Mohlo sa stať, že kliatba bola prenesená z už nemŕtvej bytosti uhryznutím alebo dotykom. Očarovanie mohlo byť trestom za zlé skutky spáchané počas života, no kliatba mohla byť vykonaná aj so zámerom získať moc nad oživenou bytosťou. Po oživení museli tieto bytosti poslúchať vôľu toho, kto ich priviedol späť k životu.

Okrem oživených bytostí bez vôle, Slovania poznali aj iný druh oživených bytostí, ktoré si zachovali vlastnú vôľu a vedomie. Tieto čarodejné bytosti pre svoje prežitie  vysávali životnú energiu iných bytostí, zvierat a ľudí, a to hlavne prostredníctvom pitia krvi obete.

Slovania takúto čarodejnú bytosť poznali ako UPÍR alebo vampír. Viera v ich existenciu je dnes rozšírená po celom svete, no má slovanský pôvod, hoci podobné bytosti boli známe aj v mnohých iných prastarých kultúrach.

Upírom sa prisudzovali rôzne čarodejné vlastnosti. Najdôležitejšou bolo, že si zachovali svoju pôvodnú telesnú schránku a nadobudli niekoľkonásobne lepšie zmysly, telesnú silu a rýchlosť. Dokonca mali aj schopnosť lietať, vstupovať do snov a ovládať mysle živých bytostí či pohybovať predmetmi. Verilo sa, že sa dokázali premeniť na zvieratá, ovládať živly a mali mnoho ďalších schopností. Na druhej strane, sa telo upíra nezrkadlilo, nevrhalo ani tieň a nemohli vstúpiť do cudzieho domu bez pozvania. Upíri sa zväčša považovali za nočné tvory, ktorým škodilo denné svetlo. Priame slnečné lúče ich mohli popáliť alebo aj zabiť. Niektorí upíry však vďaka svojím čarodejným silám dokázali prekonať túto slabosť a pohybovali sa medzi živými aj cez deň, avšak s oslabenými schopnosťami.

 Slovania verili, že všetky tieto vlastnosti upíry získavali vďaka bohyni Chors, bohyni mesiaca. Práve táto slovanská bohyňa sa vo svojej temnej podobe považovala za pôvodkyňu alebo prvú upírku.

Všeobecne sa verilo, že vampirizmus sa rozšíril medzi ľuďmi práve vďaka praupírom, ktorí svoju obeť uhryzli, no nezabili. Naopak, dali jej napiť svojej krvi, čím ju premenili na upíra.