Prastaré národy, rovnako ako aj naši predkovia, verili, že choroba je zapríčinená vniknutím besa, ktorý stelesňuje chorobu, do tela človeka, zvieraťa či dokonca rastliny alebo inej bytosti. Slovania, najmä slovanskí liečitelia, určite poznali mnoho mien, ktorými označovali besov spôsobujúcich jednotlivé choroby či zranenia, ako aj mnoho ďalších besov, ktorí so sebou prinášali hlad, nešťastie, ba dokonca aj násilie a vojnu.
Nech sa už besovia chorôb prejavovali v akejkoľvek podobe, ich vzhľad bol odstrašujúci, často mali dlhé pazúry či tesáky, no skoro vždy boli nejako znetvorení, špinaví a otrhaní. Mnohokrát však boli besovia chorôb vnímaní, najmä vo víziách liečiteľov a vedomcov, ako hady, červy či pavúky. Práve v týchto vizualizáciách by sme mohli hľadať korene prirodzeného ľudského odporu a strachu z týchto živočíchov.
Väčšine temných besov sa pripisoval pôvod u temných božstiev, najmä u slovanskej bohyne smrti a zimy Moreny. Táto bohyňa spolu s temným Kaščejom boli u Slovanov považovaní za pôvodcov zla, chorôb a smrti.
Napríklad bes menom PRISTRIT, ktorý vnikal do tela človeka v podobe červeného dymového oparu, prinášal horúčku a zápalové choroby. LICHORODKA, ledva kráčajúca a trasúca sa bielovlasá starena, prinášala triašku a zimnicu. Stretnutie slepého LICHA predznamenávalo úrazy končatín, ich zlomenie alebo dokonca utrhnutie. HOSTEC bol bledý, holohlavý a skrčený starec, ktorý spôsoboval bolesti svalov, kĺbov a reumu. Príchod mŕtvolne bledej devy menom ČUMA veštil epidémiu a mor. KOLERA, tiež špinavá deva, zosobňovala bolesti brucha a choleru. HLUŠKA, bes v podobe vyškereného ženského ducha, poškodzovala sluch. A zjavenie besa menom DREKAVEC, v podobe zdegenerovaného psa či mačky, predznamenávalo ochorenie statku a hydiny.
S príchodom násilia, vzbury či vojny bol spájaný temný boh NIJ - ZMEJ, často opisovaný ako čierny trojhlavý drak. Ako veliteľ temných vojsk príšer a besov stelesňoval hnev, násilie a samotnú vojnu. V príbehoch a predstavách našich predkov bol Nij sprevádzaný besmi utrpenia a hladu, v rôznych častiach slovanského sveta nazývanými Bieda, BIDA alebo Núdza.
Naši predkovia žili v časoch, keď bol celý svet formovaný rôznymi rituálnymi príkazmi a zákazmi. V dnešných časoch by sme mnohé z takýchto príkazov považovali za obmedzujúce našu slobodu a určite by sme spochybňovali ich význam. Len málokto by veril, že ich nedodržaním si môžeme privolať trest, chorobu alebo nehodu. Pre našich predkov však takéto vnímanie bolo prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou sveta plného čarodejných bytostí a bohov.
